Herliansky gejzír je vzácny studený gejzír, nachádzajúci sa v obci Herľany (okres Košice-okolie) na úpätí Slanských vrchov, v starom kúpeľnom areáli kúpeľov Herľany-Rankovce. Je aktívny nepretržite od roku 1872, pričom do roku 1903 a v rokoch 1957-2006 bol jediným studeným gejzírom v Európe. Momentálne je okrem neho aktívny ešte studený gejzír v nemeckom Andernachu, na Ukrajine a ďalšie podobné gejzíry sú na Islande. Gejzír bol v roku 1987 vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku, a od roku 2002 je na predbežnom zozname Svetového dedičstva UNESCO.
Erupcie gejzíru spôsobuje oxid uhličitý, vystupujúci z podložia pozdĺž tektonických zlomov. Gejzír samovoľne strieka do výšky 7-15 metrov s periódou 32-40 hodín, erupcia trvá približne 25 minút. Bol aktivovaný umelo vrtom hlbokým 404,5 metra. Teplota vystrekovanej vody je 14-18°C a voda je silne mineralizovaná. Priemerná výdatnosť je 25-30 litrov vody za sekundu. V súčasnosti postupne stráca na sile a čas medzi erupciami sa predlžuje.
História
Za zrod môže Herliansky gejzír ďakovať rozkvetu miestnych kúpeľov v 19. storočí, pre ktoré bolo treba zabezpečiť dostatok liečivej minerálnej vody. Vtedajšie Maďarské kráľovské ministerstvo financií touto úlohou poverilo známeho banského inžiniera Viliama Zsigmondyho, bratislavského rodáka a špecialistu na prieskum minerálnych a úžitkových artézskych vôd.
Vrt sa začal hĺbiť v roku 1870. Prvý horizont podzemnej vody bol v hĺbke 111 m. Keď vrt dosiahol hĺbku 172 m, nastala prvá erupcia do výšky 4 m a trvala 5 minút. Bolo to 16. 8. 1872. Ďalšia erupcia nasledovala 4. 7. 1873 z hĺbky 275 m. Bola taká silná, že prerazila strechu vrtnej veže vysokej 20 m. Nasledujúca erupcia bola 17. 12. 1873 a opakovala sa už častejšie. Keď vrt dosiahol hĺbku 330 m (15.-25. 10. 1874) voda eruptovala neprestajne 10 dní do výšky až 112 m. Po tejto erupcii sa už začala predlžovať ďalšia periodicita erupčných cyklov. Vrt sa skončil 6. 5. 1875 v hĺbke 404,5 m.
